Nech je jeho pohľad na Ivana Mikloša akýkoľvek, je to nakoniec jedno, stavanie sa do úlohy jediného vykladača jednosmernej pravdy a takmer jeho bezbrehého obdivovateľa je na smiech. Bol to práve on, Anton Marcinčin, ktorý bol z bývalej koalície jedným z jeho najväčším oponentov, nielen pokiaľ išlo o dane a spôsob ich rozdeľovania. So svojim socialistickým pohľadom na realitu, ktorý je orientovaný predovšetkým na etatistické fungovanie dominantnej spoločnosti a oberanie ľudí o zarobené peniaze, vidí jej záchranu hlavne vo zvýšenom zdaňovaní. Nie som si istý, či tento pohľad zdieľa aj Ivan Mikloš, ku ktorému Anton Marcinčin, ako k referencii vzhliada, možno by som skôr povedal, že sa Ivan Mikloš čuduje a azda ho aj mrzí, že ho prafrázuje resp. podporuje práve Marcinčin.
Vyslovovať svoje súdy o úspešnosti resp. neúspešnosti SaS považujem u ľudí nielen typu Marcinčina za logické. Veď je to dnešné, takmer moderné, nič to nestojí, udržuje to v „hre“, ale kopnúť si aj do KDH a utiekať sa rovno k Miklošovi..., no to chce značnú dávku otrlosti.
Rovná daň je dobré riešenie, takisto ako euroval je absolútna hlúposť. Toto však socialisti nikdy nepochopia, nikdy. Naučili sa len brať a rozdávať, produkovanie hodnôt im je vzdialené a ani nevedia ako to robiť.
Prepad preferencií SaS nie je spôsobený postojom k eurovalu, to ma iné príčiny, vôbec to nie je o nedostatku ideí alebo hodnôt, je to možno skôr o spôsobe komunikácie, ale je moderné sa pridať k prúdu, ktorý predstavujú niektorí politológovia ako napr. Horský, však pán Marcinčin. Podstatné však je, že hodnotový potenciál materského KDH, ktoré sa tiež pridalo k eurovalu a prispelo aj svojimi hlasmi k zadlžovaniu nielen svojich voličov, neustále stúpa a stúpa...
Čínu sem, prosím, neťahajme, neporovnávajme sa, nemá to zmysel, my totiž nikdy nebudeme pracovať ani žiť podľa čínskeho rebríčka hodnôt, skôr sa treba pozrieť na to, ako odstrániť následky spôsobené komunistami, dogmatizmus, anachronizmus a spiatočníctvo, ktoré zapríčiňuje pôsobenie socialistov a neraz aj cirkví, v našej spoločnosti.
Mnohé nasvedčuje tomu, že budúci francúzsky prezident nemusí súhlasiť s podpisom fiškálnej zmluvy... Čo len budeme robiť? Rozplačeme sa? Veď požičané peniaze nám nikto nikdy nevráti a budeme napriek tomu musieť platiť ďalej. Zdaníme ešte viac, aby sme vyhodené peniaze dostali do štátneho rozpočtu? A koho? Tých 30 tisíc ľudí štátny rozpočet nezachráni, veru budú musieť nastúpiť aj voliči istôt..., Možno sa zobudia - tým dávam dokonca väčšiu šancu, ako vám socialistom.
Nechajte SaS, nechajte KDH, nechajte SDKÚ, starajte sa o seba, starajte sa o to, aby Váš budúci vodca bol plný hodnôt a ideí... A aby nepapagájoval a prezentoval len vlastné originálne myšlienky. To bude úplne stačiť...
Autor je bývalý poslanec NRSR a podpredseda hospodárskeho výboru
